Obec Skalka nad Váhom vznikla v r. 1974 zlúčením pôvodných obcí Skala, Skalská Nová Ves a Újazd. Z archeologických nálezov je však zrejmé, že územie obce bolo osídlené od neskorej doby kamennej (okolo roka 2800 pred Kr.), v staršej a mladšej dobe bronzovej, v staršej a neskoršej dobe železnej až do staršej doby rímskej. V katastri obce sa našlo žiarové pohrebisko lužickej kultúry. Ťažisko osídlenia bolo práve v posledných obdobiach, kedy tu sídlil ľud púchovskej kultúry – domáci substrát ovplyvnený keltskou a dáckou expanziou, v dobe rímskej germánskymi prisťahovalcami, konkrétne kmeňom Kvádov (medzi rokmi 100 pred Kr. až po 200 po Kr.).

Starí Slovania zanechali nezmazateľné stopy na Skalke a v blízkom okolí v podobe hradiska a pohrebiska z 9. storočia. Svoj význam Skalka nestratila ani v stredoveku, ba naopak, v rámci budovania jednotnej cirkevnej organizácie z celouhorského hľadiska staré slovanské centrá boli často využité pri transformovaní novej štruktúry cirkvi. Najnovší archeologický nález kostolíka objavený pri výstavbe diaľnice v roku 1995 je ďalším z dokladov prežívania veľkomoravskej tradície v období počiatkov uhorského štátu. Rozsiahly cintorín na náhornej plošine sa stal miestom posledného odpočinku zomrelých v 11. až 13. storočí.

Kostol a kláštor opátstva na Veľkej Skalke založil nitriansky biskup Jakub v roku 1224, odvolávajúci sa v zakladacej listine na zjavné stopy mučeníctva Benedikta na tomto mieste. Zakladacia listina opátstva na Skalke z roku 1220 je falzum, ktorého vzniku sa pripisuje opátovi Skalky Štefanovi Redetiusovi asi v roku 1563.

Postavy svätcov Svorada a Benedikta sú nerozlučne späté s históriou Skalky. Obaja patrili k benediktínom, najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe, ktorá mala prioritu v misijnom pôsobení aj na Slovensku. Počas stáročí kláštor na Skalke prešiel mnohými zmenami, odolával častým vojnovým nepokojom a sporom o majetok. V roku 1644 získali kláštor jezuiti, ktorí Skalku vlastnili až do roku 1773, kedy bola rehoľa zrušená.

Po stavebno – historickej stránke je kláštor jedinečnou pamiatkou napriek prestavbám a úpravám najmä v období baroka. Zachoval si však svoju dispozíciu a nezvyčajnosť spojenia architektúry a prírodných jaskynných útvarov.

Skalka je symbolom náboženského života našich predkov, národného povedomia Slovákov. Súčasne významnou kultúrno - historickou pamiatkou, ktorá bola, aj je vďačným námetom výtvarníkov a literátov. Dnes sa stále naliehavejšie hlási potreba zachovania tohto dedičstva pre budúce generácie.

Zdroje:

MAJTÁN Milan, Názvy obcí na Slovensku za ostatných 200 rokov, Slovenská akadémia vied, Bratislava 1972.
VELIKÁN POVÁŽÍ, podľa historických prameňov napísal Ján Mráz v roku 1929.
Výber z publikácie F. Takáča OCHRANA PRÍRODY A PAMIATOK, Bratislava 1968.

PALLO

Už v roku 1646/1647 sa spomína v Novej Vsi Ján a Andrej Pallovci. Rod sa v prameňoch písal aj v tvare Palyo. Prví členovia rodu sa spomínajú v 16. storočí. Najstarším z nich bol žilinský richtár Matej Pallo spomínaný v roku 1558. V Skalskej Novej Vsi sa ako prvý spomína v roku 1593 Andrej Pallo (Palyo). Jeho potomok Andrej Pallo bol v rokoch 1647-1651 prísažným mešťanom Trenčína. Neskôr príslušníci rodu pôsobili najmä v Skalskej Novej Vsi, kde ich zaznamenali súpisy šľachty z rokov 1690 až 1837. V roku 1748 je tu spomenuté aj ich rodové prímeno Ztrpla. Erb rodu poznáme z pečate Pavla Palla, ktorou pečatil v roku 1775. Pečať je dnes už poškodená, takže sa dá čítať len čiastočne. Erb rodu tvorí oválny štít, v ktorom stojí doprava obrátená šelma (lev alebo grif). Klenot tvorí od pása vyrastajúci, doprava obrátený lev s mečom v pravej labe. Istý Štefan Palyo, žijúci v roku 1690 v Tekove, pečatil odlišným erbom. Tvorí ho štít, v ktorom je doprava obrátený jednorožec. Klenot tvoria tri pštrosie perá.

BUBLA

V roku 1646/1647 boli v Skalskej Novej Vsi zapísaní Michal Bubla a siroty Ján a Mikuláš Bublovci. V doterajšej literatúre sú známe hlavne turčiansky Bublovci pochádzajúci z tamojšej obce Abramová /de Abrahamfalva. Zdá sa však, že doterajší autori medzi nich zarátali aj trenčianskych Bublovcov. Je však pravdepodobné, že Bublovci v Skalskej Novej Vsi v Trenčianskej stolici boli samostatným rodom, preto sa uvádzajú len údaje jednoznačne poukazujúce na trenčianskych Bublovcov. Prvým známym členom rodu bol Mikuláš Bubla, spomínaný v Skalskej Novej Vsi v roku 1593. Pravdepodobne ten istý Mikuláš, spoločne s príbuzným Michalom Bublom prenajali v roku 1611 svojich dvoch drietomských sedliakov (Mikuláša a Ladislava Sekerkovcov) Anne Deseövej, vdove po Mikulášovi Bogádym. Súpis z roku 1646/1647 zaznamenal druhú a tretiu generáciu rodu. Bublovci žili v Trenčianskej stolici aj v nasledujúcich storočiach, v 18. storočí prešli aj do Nitrianskej a v 19. storočí do Novohradskej stolice. Najvýznamnejším členom rodu bol cirkevný hodnostár Karol Bubla (*1809, † 1889), ktorý sa narodil v Skalskej Novej Vsi. V mladosti vyštudoval teológiu na viedenskom Pazmáneu a v roku 1856 sa stal bratislavským a roku 1860 ostrihomským kanonikom. V roku 1888 – 1889 zastával hodnosť ostrihomského veľkoprepošta a titulárneho arbského biskupa.

ŠUMICHRAST

V roku 1646/1647 Ján, František, Pavol, Andrej a vdova Juraja Šumichrasta boli zapísaní v Skalskej Novej Vsi. Šumichrastovci (písali sa Schumichrast) boli zemianskym kuriálnym rodom v Skalskej Novej Vsi. Ich prvý známy člen, Michal, sa tu spomína v roku 1593. Predpokladá sa, že predkovia rodu v obci sídlili už v stredoveku. O pôsobení členov rodu sa vie len málo. V roku 1642 bol Juraj Šumichrast richtárom v Skalskej Novej Vsi. Od druhej polovice 17. storočia sa začínajú v rode objavovať prímená. V roku 1664 sa spomína Andrej Šumichrast, inak Drozd a v roku 1760 zase Ján Uhrovič, inak Šumichrast, ktorý bol provizorom grófa Gašpara Pongrácza. Súpisy z 18. storočia zaznamenali tieto prímená rodu – Čižmár, Drozd, Floriš, Gabriš, Horváth, Hudjec, Masarik, Masník, Mikušech a Žák. V 18. až 20. storočí žili členovia rodu prevažne v Skalskej Novej Vsi, Košeckom Podhradí a Dežericiach. Ich potomkovia pôsobia na Slovensku dodnes. Erb Šumichrastovcov sa v staršej odbornej literatúre publikovaný nenachádza. Známa je však pečať Michala z roku 1842. Erb na nej tvorí štít, v ktorom na pažiti stojí doprava obrátený lev, držiaci pred sebou kocku. Klenot tvorí od pása vyrastajúci lev zo štítu, ktorý drží kocku. Na pečati však chýbajú iniciálky majiteľa, nie je možné ho porovnať s iným prameňom, preto ho nie je možné jednoznačne prisúdiť Šumichrastovcom. Podľa zmienky Dr. Šišmiša sa Šumichrastovské erby nachádzajú dodnes na pomníkoch na cintoríne v Skalskej Novej Vsi. Na cintoríne v Skalskej Novej Vsi sa nenachádzajú len erby na náhrobných kameňoch, ale aj oveľa vzácnejší svedok histórie Novej Vsi. Je to krypta – hrobka Antala Šumichraszta, postavená v neogotickom štýle. Majiteľ hrobky Antal Šumichraszt je na tomto mieste pochovaný spolu so synom Elemírom Šumichrasztom, ktorý celý svoj život prežil v Hliníku nad Váhom a zomrel v roku 1943.

MALYCH

V roku 1646/1647 bol zaznamenaný v Skalskej Novej Vsi Ján Malych. Historik Nagy pokladá trenčianskych Malychovcov za vetvu zemianskeho rodu Michalekovcov, ktorý žil v 18. a 19. storočí v Súči a Velčiciach. Existuje aj istý rod Malych z Újezdu, ktorý získal 3. februára 1635 od kráľa Ferdinanda II. armáles. Listina bola vyhotovená pre Juraja Malycha z Újezdu, jeho synov Jána, Mateja, Andreja, Michala, Štefana a synovcov Michala, Jána a Juraja. Práve Ján Malych, spomínaný v armálese, by mohol byť totožný s Jánom spomínaným v roku 1646/1647 v Skalskej Novej Vsi. Erb Jána Malych zo Skalskej Novej Vsi sa nenašiel. Erb Malychovcov z Újezdu tvorí modrý štít, v ktorom na zelenej pažiti stojí doprava obrátený zlatý grif, ktorý drží v pravej prednej labe meč. Klenot tvorí od pása vyrastajúci grif zo štítu držiaci v pravej labe tri obilné klasy a v ľavej strapec hrozna. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.