Obec Skalka nad Váhom vznikla v r. 1974 zlúčením pôvodných obcí Skala, Skalská Nová Ves a Újazd. Z archeologických nálezov je však zrejmé, že územie obce bolo osídlené od neskorej doby kamennej (okolo roka 2800 pred Kr.), v staršej a mladšej dobe bronzovej, v staršej a neskoršej dobe železnej až do staršej doby rímskej. V katastri obce sa našlo žiarové pohrebisko lužickej kultúry. Ťažisko osídlenia bolo práve v posledných obdobiach, kedy tu sídlil ľud púchovskej kultúry – domáci substrát ovplyvnený keltskou a dáckou expanziou, v dobe rímskej germánskymi prisťahovalcami, konkrétne kmeňom Kvádov (medzi rokmi 100 pred Kr. až po 200 po Kr.).

Starí Slovania zanechali nezmazateľné stopy na Skalke a v blízkom okolí v podobe hradiska a pohrebiska z 9. storočia. Svoj význam Skalka nestratila ani v stredoveku, ba naopak, v rámci budovania jednotnej cirkevnej organizácie z celouhorského hľadiska staré slovanské centrá boli často využité pri transformovaní novej štruktúry cirkvi. Najnovší archeologický nález kostolíka objavený pri výstavbe diaľnice v roku 1995 je ďalším z dokladov prežívania veľkomoravskej tradície v období počiatkov uhorského štátu. Rozsiahly cintorín na náhornej plošine sa stal miestom posledného odpočinku zomrelých v 11. až 13. storočí.

Kostol a kláštor opátstva na Veľkej Skalke založil nitriansky biskup Jakub v roku 1224, odvolávajúci sa v zakladacej listine na zjavné stopy mučeníctva Benedikta na tomto mieste. Zakladacia listina opátstva na Skalke z roku 1220 je falzum, ktorého vzniku sa pripisuje opátovi Skalky Štefanovi Redetiusovi asi v roku 1563.

Postavy svätcov Svorada a Benedikta sú nerozlučne späté s históriou Skalky. Obaja patrili k benediktínom, najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe, ktorá mala prioritu v misijnom pôsobení aj na Slovensku. Počas stáročí kláštor na Skalke prešiel mnohými zmenami, odolával častým vojnovým nepokojom a sporom o majetok. V roku 1644 získali kláštor jezuiti, ktorí Skalku vlastnili až do roku 1773, kedy bola rehoľa zrušená.

Po stavebno – historickej stránke je kláštor jedinečnou pamiatkou napriek prestavbám a úpravám najmä v období baroka. Zachoval si však svoju dispozíciu a nezvyčajnosť spojenia architektúry a prírodných jaskynných útvarov.

Skalka je symbolom náboženského života našich predkov, národného povedomia Slovákov. Súčasne významnou kultúrno - historickou pamiatkou, ktorá bola, aj je vďačným námetom výtvarníkov a literátov. Dnes sa stále naliehavejšie hlási potreba zachovania tohto dedičstva pre budúce generácie.

Zdroje:

MAJTÁN Milan, Názvy obcí na Slovensku za ostatných 200 rokov, Slovenská akadémia vied, Bratislava 1972.
VELIKÁN POVÁŽÍ, podľa historických prameňov napísal Ján Mráz v roku 1929.
Výber z publikácie F. Takáča OCHRANA PRÍRODY A PAMIATOK, Bratislava 1968.

"Už v dávnych, pradávnych časoch, v dobe diluviálnej, bol Trenčín a jeho okolie obývané ľuďmi – Nomádmi, kočovnými tlupami, ktoré sa na čas zastavili v kraji bohatom na rôznorodú zver, aby po čase pokračovali v ceste do vzdialených krajov, zanechávajúc po svojom utáborení haldy kostí a popol svojich ohnísk, ktoré dodnes na mnohých miestach kraja trenčianskeho nachádzajú archeológovia.

Po dobe diluviálnej prišla doba neolitická, počas ktorej sa v Trenčianskom kraji usadzujú ľudia, ktorí žijú v jamách, skalných slojoch a obliekajú sa do koží ulovených zvierat. Ich zbraňou bol kameň a drevený kyj. Novo vzniknuté rodiny sa sťahujú z pôvodných jám do nových jám, čo dokazujú časté vykopávky na Skalke, v Polákovej tehelni a na mnohých miestach Trenčianskeho kraja.

V dobe bronzovej obsadzujú považský kraj silnejšie kmene a zaberajú miesto predtým obývané jednotlivými rodinami. Sú to zväčša skaly trenčianske a kopec nad dedinou Zamarovce, zvaný Skalka, kde sa usadzujú ľudia v hojnejšom počte.

Počas obliehania osady zvanej Laugaricione rímskymi légiami cisára Marcusa Aurelliusa na blízkom kopci nad dedinou Zamarovce, alebo akoby na Skalke, postavili Rimania chrám zasvätený bohyni lásky Venuši, ktorý široko-ďaleko dominoval celému kraju ako symbol rímskej vlády.

V tehelni v dedine Zamarovce pri Trenčíne bola nájdená ostroha z doby rímskej a na Skalke, kde stál chrám rímskej bohyne Venuše, potvrdzuje i cirkevný zápis, nachádzajúci sa v archíve katolíckej fary v dedine Skála-Novejsa. V miestach kde stál rímsky chrám, bolo nájdené kostené rímske pero na rytie písmen do voskových tabúl a antický bronzový náramok. Tieto nálezy, ktoré sa žiaľ nachádzajú v Budapeštianskom múzeu, opäť potvrdzujú prítomnosť Rimanov v Trenčíne a na Skalke.

Vládca Poliakov, Boleslav Chrabrý, po smrti Boleslava II. sa zmocnil Moravy a Slovenska a na čas bol i pánom Čiech. V Trenčíne na hrade bola usadená posádka poľského vojska, aby udržala kraj vo vernosti k Poľsku. V tej dobe žil na Skalke pri Trenčíne osamote učený muž, menom Svorad, ktorý prišiel z Nitry. Svorad zomrel v roku 1009 v Nitre, kam sa v nemoci uchýlil a tam na Zobore je pochovaný. Za svoj verný kresťanský život bol neskôr vyhlásený za svätého Andreja. Na jeho miesto sa presťahoval rehoľník Benedikt, aby v odlúčenosti od sveta a v tichu lesov pokračoval v začatom diele Svorada. Benedikt, ako aj jeho predchodca, boli u okolitého ľudu veľmi obľúbení pre svoju skromnosť a nábožnosť. Prichádzali ku nim ľudia zďaleka i zblízka o radu a slovo božie. Ľudia prinášali Benediktovi okrem potravín i peniaze, ktoré však Benedikt ďalej rozdával ľuďom postihnutým nešťastím. Zbojníkov na okolí peniaze lákali a predpokladali i nejaké poklady, neštítili sa Benedikta, meškajúceho na modlitby, zabiť. Pretože bol Benedikt medzi ľuďmi veľmi obľúbený, obávali sa zbojníci hnevu ľudu, preto odniesli za noci mŕtve telo k rieke Váh a z miesta, kde dnes stojí kostol ho vrhli do hlbín Váhu. Povesť hovorí, že telo Benedikta sa zachytilo neďaleko tohto miesta a ľudia ho po čase objavili. Za veľkého smútku ho odviezli do Nitry, k večnému odpočinku, kde je pochovaný v hrobke Sv. Andreja-Svorada. Rehoľník Benedikt, pre svoju nábožnosť a lásku k ľudu bol neskôr vyhlásený za svätého.

V roku 1220 biskup nitriansky Jakub zakladá opátstvo na Skalke pri Trenčíne, kde sa usadzuje rád Benediktínov, v dôsledku procesií okolitého ľudu, ktorý nemôže zabudnúť na Sv. Adreja-Svorada a Benedikta, do týchto miest každoročne putuje. Ich príchodom sa tento pustý kraj mení na dobre pestovanú záhradu a na mieste, kde bol Benedikt zvrhnutý do Váhu, stavia sa kostolík.

"O Trenčianskej Skalke môžeme hovoriť ako o posvätnom mieste našich predkov. Dnes však už len rumy a zboreniská týčia sa z hustého porastu, dokazujú, že tu od úsvitu našich národných dejín pulzoval duchovný život v odkaze bizanckej misie. Podľa archívnych dokumentov kláštor založil v roku 1222 nitriansky biskup Jakub pre rád Benediktínov. Hoci "pán Váhu a Tatier" Matúš Čák Trenčiansky ako prívrženec Václava v bojoch proti Karolovi Róbertovi zničil veľa kláštorov, benediktínsku Skalku nezničil. Ba naopak, skalskému opátovi Štefanovi bol naklonený. Matúš Čák nesiahol ani na raby oboch svätcov. Ale veľkú nehanebnosť urobila cisárska komora vo Viedni, ktorá z nich dala raziť peniaze (raby boli strieborné) v roku 1529 – 1534. Patronátne právo na opátsky kostol a na kláštor na Skalke dal Štefanovi Podmanickému nitrianskemu biskupovi kráľ Ferdinand I. v roku 1528. Od roku 1644 patrila Skalka jezuitom. Skalskí opáti udeľovali richtárom Opatovej, Zliechova a Hrabovky rozličné výsady, avšak povinnosti oddaných osád museli kláštoru plniť. Tak tieto osady dodávali kláštoru 20 okovov vína, vykŕmené ošípané a hotovosť v peniazoch."