Obec Skalka nad Váhom vznikla v r. 1974 zlúčením pôvodných obcí Skala, Skalská Nová Ves a Újazd. Z archeologických nálezov je však zrejmé, že územie obce bolo osídlené od neskorej doby kamennej (okolo roka 2800 pred Kr.), v staršej a mladšej dobe bronzovej, v staršej a neskoršej dobe železnej až do staršej doby rímskej. V katastri obce sa našlo žiarové pohrebisko lužickej kultúry. Ťažisko osídlenia bolo práve v posledných obdobiach, kedy tu sídlil ľud púchovskej kultúry – domáci substrát ovplyvnený keltskou a dáckou expanziou, v dobe rímskej germánskymi prisťahovalcami, konkrétne kmeňom Kvádov (medzi rokmi 100 pred Kr. až po 200 po Kr.).

Starí Slovania zanechali nezmazateľné stopy na Skalke a v blízkom okolí v podobe hradiska a pohrebiska z 9. storočia. Svoj význam Skalka nestratila ani v stredoveku, ba naopak, v rámci budovania jednotnej cirkevnej organizácie z celouhorského hľadiska staré slovanské centrá boli často využité pri transformovaní novej štruktúry cirkvi. Najnovší archeologický nález kostolíka objavený pri výstavbe diaľnice v roku 1995 je ďalším z dokladov prežívania veľkomoravskej tradície v období počiatkov uhorského štátu. Rozsiahly cintorín na náhornej plošine sa stal miestom posledného odpočinku zomrelých v 11. až 13. storočí.

Kostol a kláštor opátstva na Veľkej Skalke založil nitriansky biskup Jakub v roku 1224, odvolávajúci sa v zakladacej listine na zjavné stopy mučeníctva Benedikta na tomto mieste. Zakladacia listina opátstva na Skalke z roku 1220 je falzum, ktorého vzniku sa pripisuje opátovi Skalky Štefanovi Redetiusovi asi v roku 1563.

Postavy svätcov Svorada a Benedikta sú nerozlučne späté s históriou Skalky. Obaja patrili k benediktínom, najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe, ktorá mala prioritu v misijnom pôsobení aj na Slovensku. Počas stáročí kláštor na Skalke prešiel mnohými zmenami, odolával častým vojnovým nepokojom a sporom o majetok. V roku 1644 získali kláštor jezuiti, ktorí Skalku vlastnili až do roku 1773, kedy bola rehoľa zrušená.

Po stavebno – historickej stránke je kláštor jedinečnou pamiatkou napriek prestavbám a úpravám najmä v období baroka. Zachoval si však svoju dispozíciu a nezvyčajnosť spojenia architektúry a prírodných jaskynných útvarov.

Skalka je symbolom náboženského života našich predkov, národného povedomia Slovákov. Súčasne významnou kultúrno - historickou pamiatkou, ktorá bola, aj je vďačným námetom výtvarníkov a literátov. Dnes sa stále naliehavejšie hlási potreba zachovania tohto dedičstva pre budúce generácie.

Zdroje:

MAJTÁN Milan, Názvy obcí na Slovensku za ostatných 200 rokov, Slovenská akadémia vied, Bratislava 1972.
VELIKÁN POVÁŽÍ, podľa historických prameňov napísal Ján Mráz v roku 1929.
Výber z publikácie F. Takáča OCHRANA PRÍRODY A PAMIATOK, Bratislava 1968.

Život sv.Andreja - Svorada a sv.Beňadika

Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda "Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka" od päťkostolného biskupa Maurusa z pol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela, na úžasnú skrúšenosť srdca. Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa. Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier. Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov: raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.